História Považskej Bystrice je úzko spätá s hradom Bystrica (Považským hradom), z ktorého je v dnešnej dobe už len zrúcanina. Ale aj napriek tomu je neoddeliteľnou súčasťou Považskej Bystrice, ku ktorému sa viažu dejiny tohto mesta, preto si zaslúži zvláštneho povšimnutia. Presné doklady na čas vzniku hradu sa nezachovali, isté je len, že na samom začiatku 14. storočia už mohol existovať. Podľa neoverených správ hrad bol vystavený v roku 1128. Z menšieho archeologického prieskumu v roku 1975 sa s menšou zisťovacou sondážou podarilo získať viaceré fragmenty keramických nádob datovaných do 13. – 16. storočia. Najstarší hodnoverný doklad o (Považsko)bystrickom hrade je v listine Matúša Čáka Trenčianskeho, pochádzajúcej asi z roku 1316, kedy sa spomína provincia, čo treba jednoznačne interpretovať ako už jestvujúce hradné panstvo, ktoré sa dovtedy iste postupne vyvíjalo už niekoľko desaťročí. Ruiny hradu sa nachádzajú na 497 m vysokej skale. Hrad mal pôvodne tri poschodia. Požiar v roku 1543 ťažko poškodil jednotlivé budovy na hrade. Následky tohto požiaru sa dlho odstraňovali. A tak bol koncom 16. storočia hrad opravovaný a rozšírený o podhradie.
Hrad ako kráľovský majetok spravovali kráľovskí kasteláni. Po roku 1397 mal hrad rôznych majiteľov. K najznámejším majiteľom patril Stibor zo Stiboríc, a neskôr známy rod Podmanických – z nich najznámejší sú asi bratia Ján a Rafael – známi lúpežní rytieri. K ďalším významným rodom patrí aj rod Balašovcov. Po tomto rode sa k hradu dostali Sapáryovci. Neskôr patril hrad ešte viacerým majiteľom. Za posledného majiteľa časti panstva sa pokladá rytier Samuel Hahn. Od roku 1933 patril hrad Klubu slovenských turistov. Hrad už ale obývaný nebol v roku 1667. A v priebehu 18. a 19. storočia chátral čoraz väčšmi až ho napokon premohol najväčší nepriateľ hradov – neľútostný zub času. V súčasnosti je hrad majetkom mesta Považská Bystrica.
Od roku 2008, kedy vzniklo Občianske združenie hradu Bystrica sa na hrade a v jeho blízkom okolí darí likvidovať náletové dreviny a realizovať ďalšie dobrovoľnícke práce. Ďalšie informácie môžete nájsť na stránke združenia hradu Bystrica.
Pôvodne renesančný kaštieľ v Jasenici dal v roku 1618 postaviť Daniel Szunyogh. Dokumentuje to aj dodnes zachovaný latinský nápis umiestnený nad hlavným portálom do kaštieľa.
Dvojpodlažná budova kaštieľa s dvojtraktovou dispozíciou na pôdoryse tvaru L, s ústredným dvojramenným schodišťom bola koncom 18. stor. zbarokizovaná a ďalej upravovaná v 19. a 20. stor. Renesančné valené klenby s lunetami nachádzajúce sa v miestnostiach a trámové stropy na poschodí boli čiastočne vymenené za rovné. Sunyoghovci patrili k popredným zemianskym rodom v Uhorsku. Pochádzali z Abovskej župy. Potom, čo Abovský podžupan Mikuláš Szunyogh (1390 - 1394) získal v roku 1394 obec Jasenica v Trenčianskej župe, postupne sa do trenčianskej oblasti prisťahovali aj jeho potomkovia a začali si písať prídomok ... z Jasenice. Po roku 1460 sa stali držiteľmi Budatína. Mikulášovi vnuci Bartolomej a Gašpar, žijúci v 15. stor., založili dve základné vetvy rodu. Bartolomej zostal bývať v Jasenici a jeho potomkovia vytvorili zemiansku (jasenickú) líniu rodu. Podľa súpisu z roku 1646/47 do nej patrili Erazmus a Michal Szunyoghovci. Obaja boli majetnými šľachticmi z horného okresu Trenčianskej stolice. Je pravdepodobné, že príslušníci tohto rodu žili v Jasenici a Malej Divinke ešte aj v 19. stor. Zo zemianskej línie vynikli Daniel, (v rokoch 1614 - 1623 trenčiansky slúžny), Michal (v rovnakej funkcii v roku 1783) a Pavol, (v roku 1693 farár obce Trstice v Bratislavskej stolici). Druhú (budatínsku) líniu rodu založil Gašpar Szunyogh, ktorý si zobral za manželku vdovu po Rafaelovi z Hatného a vyženil časť budatínskeho panstva. Väčšiny panstva sa zmocnil donáciou z roku 1487 od kráľa Mateja Korvína. Gašparovi vnuci Ján a Juraj rozdelili túto líniu rodu na dve podvetvy. Obaja boli v roku l588 povýšení do barónskeho stavu.
Z hľadiska záchrany kultúrneho dedičstva a aj spoločenskej potreby sa v rokoch 1986 - 1990 plánovala obnova renesančného kaštieľa v Jasenici. Po ukončení rekonštrukčných prác mal slúžiť Vlastivednému múzeu v Považskej Bystrici na zriadenie odborného prírodovedného pracoviska a prírodovednej expozície. Žiaľ, k tomu nedošlo, a tak potreba jeho záchrany zostala opäť na niekoľko rokov nevyriešená. K celkovej obnove objektu kaštieľa sa pristúpilo až v roku 2003, o čo sa zaslúžil Obecný úrad v Jasenici. Obnovený kaštieľ bol verejnosti sprístupnený dňa 4. septembra 2005.
Prevzaté 14.2.2011 z: http://www.jasenica.sk/kastiel.html
Stavba kaštieľa bola začatá okolo roku 1750, dokončená roku 1775. Kaplnka v kaštieli bola postavená v rokoch 1763-1764. Kaplnku opravili po roku 1960. Exteriér a interiér Dvojpodlažná štvorkrídlová budova dvojtraktovej dispozície s arkádovým dvorom s prerušeným zadným traktom. V strede hlavného priečelia obráteného smerom k rieke je trojosový akcentovaný rizalit so schodišťom v dvorovej časti. Arkády dvora segmentové, na poschodí so štíhlymi stĺpikmi. Kaplnka, umiestnená v nároží prízemia, má zachované pôvodné členenie stien. Fasáda na rizalite členená pilastrami a zakončená volútovým štítom. V oknách na prízemí rokokové mreže. Manzardová strecha s plechovou vežičkou. Miestnosti zaklenuté krížovými a pruskými klenbami, zoradené na spôsob enfilád. V izbách pôvodné dvere. V pivnici kaštieľa tri kamenné erby a kamenná doska z roku 1777. Ku kaštieľu prilieha komplex hospodárskych budov a sýpka zo začiatku 18. storočia.
História kostola siaha do 14. storočia, kedy ho dal postaviť pán Považskobystrického hradu a panstva Ján Podmanický.
Bol postavený v gotickom slohu ako jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria a predstavanou vežou.
V roku 1913 - 1914 bola veža zastrešená cibuľovou konštrukciou barokového tvaru.
K zásadnej prestavbe kostola na modernú trojloďovú stavbu s dvoma vežami sa pristúpilo v roku 1940.
Z pôvodnej stavby zostalo zachované presbytérium, veža a severná časť obvodného muriva lode.
Novodobé vitrážové okná sú vyhotovené podľa návrhu Vincenta a Viery Hložníkovcov z roku 1951.
Vo vestibule kostola sú v stene zabudované epitafy - renesančný epitaf Rafaela Podmanického z roku 1558,
neskororenesančné epitafy Žigmunda Balassu a jeho manželky kňažnej Alžbety Zborowskej z obdobia okolo roku 1620 so zlomkami karyatíd.